Undisclosed Desires | 2.

6. června 2017 v 16:29 | E. |  Undisclosed Desires
Máme tu druhý dielik a zároveň aj posledný, čo mám napísaný. Začnem sa poviedkam naplno venovať po tom, čo dopíšem bakalárku. Tak snáď sa dostanem aj k dopísaniu tejto. :)


 

Undisclosed Desires | 1.

28. května 2017 v 18:32 | E. |  Undisclosed Desires
Tak a máme tu prvú časť. :)
Chcem len povedať, že viem o tom že tie diely sú kratšie ako ste u mňa zvyknutí... časom to bude dlhšie. :)


Undisclosed Desires || Prologue.

21. května 2017 v 21:55 | E. |  Undisclosed Desires
Ten banner je absolútne hrozný. A vtedy keď som ho robila som bola nadšená z toho, aký je super :D. A teraz keď vidím aká je tam strašne zle orezaná, tak mi je zle. No. Popravde je dosť veľká pravdepodobnosť ze ho zmením. Len musí byť na to viac času ktorý momentálne bohužial nemám. :( Ale dosť bolo kecania, poďme na ten prológ. :) Vopred upozorňujem, že poviedka je fantasy.
Inak inšpiráciou k celej tejto poviedke bola pieseň od Eda Sheerana - Give me love.


 


[14.5.2017] Nové poviedky?

14. května 2017 v 20:09 | E. |  NEWS
No Hellou.
Zase sa hlásim.
Dnes som sa konečne dokopala k tomu, aby som naozaj, ale naozaj začala písať bakalárku.
Ale keďže som zvládna dnes napísať len asi 4 strany, tak som sa rozhodla že sa zasa ozvem a upresním, ako to bude s blogom pokračovať.

Takže.
Mám uložených pár rozpísaných poviedok, kde sú možno 1-2 diely.Možno viac.
Neviem, či tie poviedky niekedy dopíšem.
ALE.
Chcela som sa spýtať, či by ste chceli aby som ich aj napriek tomu zverejnila?
Aspoň by som vedela či sa to oplatí rozmýšlať nad tým, že ich dopíšem alebo nie.

O jednej viem, že sa sňou chcem pohnúť ďalej ale keď som sa ju snažila písať naposledy, tak mi to nešlo.
A radšej som to zavrela.
Ale naozaj by som ju rada dopísala.
Dokonca mám aj banery k dvom dielom.
A možno zrovna tú pridám ako prvú.
Just let me know.

<3
E.

Zberateľ

6. května 2017 v 10:09 | E. |  Zberateľ

ZBERATEĽ

Rukami objímam svoje telo a sledujem ľudí v mojom okolí. Falošné úsmevy a tváre predstierajúce svoju profesionalitu a snahu presvedčiť osobu stojacu oproti o tom, ako sa vyzná v tom, o čom rozpráva. Niežeby ma vlastne zaujímalo o čom sa rozprávajú, je mi to popravde ukradnuté. Na niečom takomto som sa ocitla úplnou náhodou. No, náhodou. Dotiahol ma sem. On. Ten, pre ktorého podstupujem túto tortúru v podobe prestížnej umeleckej výstavy a dražby, v ktorej vlastne ani nejde o umenie, ale o to, aby sa mestskí papaláši mohli pýšiť tým, koľko majú prachov a čo si za ne môžu kúpiť. Nikdy som si nemyslela, že sa niečoho takého zúčastním, ale keďže môj frajer je prehnaný perfekcionista a doslova fanatik čo sa týka umenia, musela som súhlasiť. Keď sme sa stretli, myslela som si, že je to totálny čudák a dokonca, že je teplý. Vždy chodil vyobliekaný do handier z dielní najznámejších módnych návrhárov, upravené vlasy, nechty, čítajúc módne magazíny trávil hodiny dejepisu v rohu miestnosti. Veľa dievčat zo školy bolo do neho zamilovaných, chalani ho nazývali buzíkom. Niet sa čomu čudovať. Keď sa mi prvýkrát prihovoril, myslela som si že je sfetovaný. Prečo by sa bavil s niekým, ako som ja? Mňa samotnú považovali za čudáčku, ktorá si večne niečo čarbala do notesu. Mne však tie čarbanice pomáhali ventilovať moje pocity. Tento notes sa stal mojím denníkom. Nikdy som ho nikomu neukázala do chvíle, keď si ku mne prisadol chlapec so žiarivo bielym chrupom a blond vlasmi. Od toho dňa ubehli už dva dlhé roky.
"Počula si? Našla sa ďalšia mŕtvola, len tak pohodená pod mostom. Znova mladé dievča, ale tento raz bola oskalpovaná a súdny znalec zistil, že jej to niekto spravil ešte keď žila. Christian je z toho úplne zdrvený. Nemôžu toho psychopata nájsť. Dokáže skvelo maskovať stopy a nemajú ani len tušenie, kto to môže byť." Po chrbte mi prebehol mráz. Niežeby som počúvala cudzie rozhovory, ale v meste sa nerozprávalo o ničom inom. Nemyslím si, že práve umelecká výstava je miestom pre rozhovory o psychopatovi, ktorý len tak behá po meste a zabíja ženy. Nechcela som sa nad tým priveľmi zamýšľať, no nechápala som, ako sa niekto môže dopustiť takých zverstiev. Raz im chýbala hlava, potom ruky, celá tvár...
"Haló, planéta zem ťa volá." Z môjho premýšľania ma vytrhol známy hlas a mne sa na tvári objavil úsmev hneď ako som si uvedomila, komu patrí. Moja mimika reagovala automaticky.
"Len som sa... zamyslela." Moje telo sa uvoľnilo, keď sa jeho ruka dotkla mojej. Niekedy ma až desilo, ako na mňa vplýval. Stačil jeden dotyk a moje telo sa dostávalo do stavu pokoja, akoby odo mňa bral všetko napätie.
"A nad čím, kráska?" Prstami mi prechádzal po mojej čeľusti a ja som zabudla dýchať. Vážne nie je zdravé, keď na vás niekto takto vplýva. Cítila som sa pri ňom ako hobbit, čo som aj v podstate bola, keďže nado mnou stál chalan, ktorý mal skoro dva metre a veselo sledoval moju tvár.
"Paničky opäť raz riešia toho vraha..." mojimi perami sa predral tichý ston, keď palcom prešiel po mojej spodnej pere.
"Vieš o tom, že je neslušné počúvať cudzie rozhovory?" kútik úst sa mu nadvihol v jemnom úsmeve.
"Nepočúvala som, len som to započula, keďže môj frajer na mňa kašle a nechal ma tu samú. Thomas prosím, chcem už ísť, som strašne unudená, výstavu mám prejdenú už asi sto krát, ty stále niekam beháš, tie sliepky tu ma nenormálne rozčuľujú a..." skôr ako som stihla dokončiť vetu ma pobozkal. Vedela som, že to spravil len preto, aby ma umlčal, no neprotestovala som.
"Ľúbim ťa, ale niekedy si strašne otravná." Zašomral a jemne mi zahryzol do pery.
"Ale.." predtým ako som zo seba dostala námietku, sa spoza Thomasovho chrbta ozvalo zakašľanie.
"Thomas, rád ťa vidím," ozvalo sa, cítila som ako sa jeho telo naplo, a on sa pomaly otočil.
"A uhm.. tvoju krásnu priateľku," líca mi horeli a bola som si istá, že som červená až na zadku.
"Predstavíš nás?" Sledovala som, ako sa môj frajer, ktorý má večne plné ústa rečí, nezmohol na slovo a len tupo prikývol. Z toho chlapa išiel rešpekt a tak trochu aj strach. Thomas ma držal okolo pása a cítila som ako si ma ochranársky tlačí k svojmu telu. Aj on sa ho bál.
"Esther, toto je Sammuel, on je..." "Som rodinný priateľ," usmial sa na mňa, podal mi svoju ruku a ja som ju opatrne chytila. Jeho prsty boli dlhé a studené, mala som pocit, že jeho dotykom zo mňa odišlo všetko šťastie.
"Rád Vás spoznávam, Esther," jemne mi pobozkal ruku a mojím jediným želaním bolo, aby sa ma ten chlap prestal dotýkať aj napriek tomu, že bol príťažlivý. Bol podobný typ ako Thomas. Upravený, v značkovom oblečení a s vystupovaním gentlemana. Ženy okolo nás sa na neho zasneno pozerali, ale ja som sa ho bála. Bol priam desivý. Len som sa jemne pousmiala a odpovedala mu rovnakou zdvorilostnou frázou. Thomas silno zvieral moju druhú ruku, až som mala pocit, že mi rozdrví všetky kosti, ktoré sa v nej nachádzali. Vymenili si pár pre mňa nezmyselných pohľadov a Thomas ma k sebe tisol ešte viac, ako predtým.
"Prepáč Sammuel, ale my sme na odchode," zašomral a skôr ako som stihla zareagovať, na mňa obliekal kabát a ťahal ma k východu. Začula som len niečo ako "Dovidenia" a "Ešte sa uvidíme." Ťahal ma za sebou ako handru a ja som na tých prekliatych lodičkách nevedela poriadne chodiť, nie to ešte za ním bežať.
"Thomas, prosím ťa môžeš sa zastaviť?! Čo sa deje? Prečo máš zrazu tak naponáhlo?" Nechápala som a snažila som sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia, ale vôbec mi to neuľahčoval.
"Musíme odísť. TY musíš. Hneď," zašomral a natiahol ruku, aby upútal pozornosť taxikára.
"What the... Thomas do prdele!" Vytrhla som sa z jeho zovretia a rýchlo som dýchala.
"Môžeš mi vysvetliť, čo sa deje? Kto je ten chlap? Prečo sa ho tak strašne bojíš?"
"Ty to nechápeš. Nepochopila by si. Nikto to nechápe. Ester, prosím. Musím ťa odtiaľto dostať, čo najďalej. On...prosím." Chytil moju tvár do rúk a pozeral sa na mňa so strachom v očiach a ja som naozaj chcela. Chcela som odísť. S ním. Hocikam. Ale nemohla som.
"To nejde. Vieš, že sa len tak nemôžem zbaliť a odísť... moja mama.."
"Esther! Prosím, ja.. urobím čokoľvek, len.. musíš." Chytil ma silno za zápästia a snažil sa ma dostať do taxíka. Chrbtom som silno narazila o dvere, ktoré otváral.
"Au! Čo robíš?! Drbe ti?! Chceš ma prizabiť?!" Začala som sa mu vzpierať a taxikár mi vybehol na pomoc.
"Pane, pustite tú slečnu." Postavil sa medzi nás a snažil sa ho odtlačiť.
"Ty sa do toho nemontuj." Povedal naštvane a ja som rýchlo nasadla do auta. Celá som sa triasla, bola som vydesená. Nechápala som, čo sa deje, čo sa stalo. Prečo sa ho tak bojí? Kto to je? Hlavou mi vírilo milión otázok, no žiadna odpoveď neprichádzala.
"Prosím ťa, sľúb mi, že sa zbalíš a odídeš. Ja si ťa nájdem, len prosím.." pridržal dvere, aby som ich nemohla zavrieť.
"Choď domov, prosím ťa. Keď sa ukľudníš, môžeme sa porozprávať." Silno som nimi tresla a spoza okna som sledovala jeho vzďaľujúcu sa postavu.
"Oh.." vydýchla som a chytila som sa za hlavu, v ktorej mi bolestivo trešťalo. Cítila som, ako mi po spánkoch tiekla teplá tekutina a moje oči oťažievali.
"Čo to do prdele..." snažila som sa pohnúť, ale nešlo to. Bola som v tmavej, chladnej miestnosti, ktorú napĺňal nepríjemný zápach.
"Ospravedlňujem sa za nepriaznivé podmienky, ale nemal som čas upratať po predošlej návšteve," z toho hlasu mi nabehla husia koža a hneď som vedela komu patrí.
"Sammuel," zašomrala som a snažila som sa postaviť, ale povrazy, ktorými som bola priviazaná mi to sťažovali.
"Ahoj Esther," usmial sa a mne sa z neho dvíhal žalúdok.
"Čo to má kurva znamenať?! Okamžite ma pusť!" Začala som kričať, bola som vydesená. Nepamätala som si, ako som sa sem dostala. Viem len, že som vyšla z taxíka a na chvíľu som sa zastavila, aby som pohľadala kľúče v kabelke, ucítila som tvrdý úder do hlavy a potom už bola tma.
"To bohužiaľ nie je možné, Esther," povedal pokojným hlasom a prepaľoval ma očami. Prstom prechádzal po čepeli noža, ktorý si obzeral, ale bol opatrný. Mne po tele prebehol mráz. To snáď nie..
"Vieš, hneď ako som ťa uvidel, som si bol istý, že si perfektná pre ukončenie môjho projektu." Usmial sa a podišiel ku mne. "Teda nie celá ty samozrejme. Žiadna z Vás nie je, preto som sa rozhodol, že si vyrobím vlastnú. Moje umelecké dielo. Moju dokonalú ženu.." Priblížil sa ku mne a pozrel sa mi priamo do očí, z ktorých už vytekali teplé slzy.
"Nedivím sa, že sa do teba zamiloval.. tie oči. Krásne.. a tie ústa. Tiež by som ich chcel bozkávať." Zašepkal a čepeľou mi prešiel po tvári. Cítila som, ako sa koža na mojom líci prerezala a začala z nej vytekať krv. Napriek tomu som nevydala ani hláska. Bola som ako paralyzovaná. Toto je môj koniec, pomyslela som si.
"Thomas.." zašepkala som a začala som plakať ešte viac, keď som uvidela tmavú postavu, ktorú som tak podrobne poznala.
"Oh Tomi! Konečne! Rozhodol si sa pripojiť k našej malej párty? Pozri, koho tu máme! Nie je krásna? Ako sa bojí! To ty máš rád, však? Máš rád, keď sa boja a kričia vtedy, keď si beriem čo potrebujem," zasmial sa a ja som tomu nemohla uveriť. Thomas? Môj Thomas? On je v tomto zapletený? Ale prečo?
"A.. ako si.. prosil som ťa. Prosil som ťa, aby si ju nechal tak!" Sledovala som ho, ale on sa na mňa ani raz nepozrel.
"Vedel si, že ju chcem. Preto si sa ju snažil odviesť preč, ale vďaka bohu za jej tvrdohlavosť a neposlúchla ťa."
"Nechaj ju ísť.. prosím. Nájdeš si inú...lepšiu. Pomôžem ti, vždy ti pomáham, len prosím.. nechaj ju odísť!" Jeho hlas sa triasol a Sammuel len nesúhlasne zakrútil hlavou.
"NIE! Vybral som si ju. Jej oči.. jej pery. Chcem ich. Žiadna nemá lepšie alebo krajšie. Chcem ju. Ale... vieš čo? Spravíš to ty. Chcem, aby si mi dal jej oči ty. Chcem, aby si bol posledné, čo uvidí pred tým, ako skape."
"Ja..."
"Thomas, chcel si, aby som ťa učil. Chcel si, aby som ťa naučil ako sa tvorí dokonalosť, a to aj robím." Sammuelov hlas bol tvrdý a neoblomný. Thomas nepovedal ani slovo.
"Nechaj ma s ňou chvíľu osamote, prosím.. chcem len.. chcem jej vysvetliť prečo."Sammuel sa na neho pozrel trochu neisto, ale nakoniec prikývol.
"Máš pár minút..." povedal a opustil miestnosť. Thomasovo telo sa zviezlo na kolená k mojim nohám a začal niečo nezmyselne šomrať.
"Buď aspoň chlap a povedz mi to do očí," pozrela som sa na neho uplakane, chytil moju tvár do jeho dlaní a mne sa chcelo zvracať. Cítila som sa podvedená a strašne sklamaná. Bolelo ma moje zlomené srdce. Stále som tomu nechcela veriť, že on, môj čudák... on by pomáhal človeku, ktorý vraždí preto, že mu preskočilo.
"Tak strašne moc ťa milujem," zašepkal a pobozkal ma. Mala som chuť sa od neho odtiahnuť a ublížiť mu, ale nemala som na to síl.
"Prosil som ťa, aby si odišla, ale ty si neposlúchla... nikdy neposlúchaš. Si tak strašne tvrdohlavá, Esther."
"Budeš tu len tak kecať alebo mi konečne povieš, prečo to robíš? Prečo? Tie dievčatá? On? Čo z toho máš?" Plakala som. Ale neboli to slzy strachu. Bola som strašne nahnevaná.
"Vieš, že milujem, keď sú veci perfektné. Milujem umenie.. on.. obdivoval som ho. Jeho práce boli tak čisté, detailné. Perfektné. Sľúbil mi, že.. že ma naučí, ako to robí, že mi ukáže svoj nový projekt. A... a ja som neodolal. Síce sa mi to najprv hnusilo, ale jeho nikdy nechytia. Má to všetko prešpekulované a..." zastavil sa a pozrel na mňa. "Ale on ťa nebude chcieť.. on.. on si to užíva, vieš? Keď kričia.. a.. aj mne sa páčilo, keď kričali. A hlavne ty.. veď vieš. Ale toto je iné... on.. on ich mučí.." plakal. Jeho oči ma prosili o odpustenie.
"A..le teba nebude, vieš.. nie, keď budeš mŕtva." Položil si čelo na to moje a natiahol ruku ku stolíku. "Keby som ťa pustil.. nikdy by.. nikdy by ťa nenechal ísť. Hľadal by ťa všade, pokiaľ by ťa nenašiel... láska pochop," po jeho tvári stekali slzy. "Ja.. musím to spraviť. Keď.. keď umrieš, tak... už ho nebudeš zaujímať.. chce ich živé," znova ma pobozkal a ja som jeho bozk opätovala. Nevnímala som čepeľ, ktorá pomaly prenikala do môjho tela, vnímala som len jeho, človeka, ktorého som milovala.
"Milujem ťa.." zašomral potichu a moje oči sa pomaly začali zatvárať
E.