Zaslepený 9.Diel

16. srpna 2012 v 23:23 | Carrie [E.189T] |  Zaslepený
Autor: Carrie [E.189T]

Hl. Postavy: Tom, Charlotte, Clarissa, Bill

"Tom." Zaklopal Bill svojmu bratovi na dvere, no ten ho len odignoroval a dal si hudbu na svojom Ipode na plné. Nemal chuť sa sním rozprávať. Nemal chuť sa rozprávať s nikým. Chcel byť sám, bol víkend takže mal času viac než dosť. Aj keď si bol istý, že mu bude Clarissa volať aj každých päť minút, ale Tom bol natoľko vytrvalí a vedel, že sa mu bude dariť úspešne ignorovať aj ju.
"Tom no tak." Vošiel mu Bill do izby a Tom mal chuť po nom niečo hodiť hneď ako videl jeho tvár.
"Daj si odchod, Bill." Povedal Tom zatiaľ veľmi kľudne.
"Myslím, že by sme sa mali porozprávať."Sadol si k nemu a Tom si dal na hlavu vankúš.
"Po prvý krát si nemyslíme to isté, teraz odpáľ." Otočil sa k nemu chrbtom.
"Tom ja ťa nechápem." Povzdychol si Bill po tichu a Tom začínal byť rozzúrený. Tak on ho nechápe?! Vážne mu nedá pokoj? Aspoň pár dní! Nechcel Billovi ublížiť, ale mal chuť mu rozbiť ten jeho "sladký" xsichtík, aspoň by sa nepáčil Charlotte. Nad touto myšlienkou sa pousmial, ale zároveň si aj povzdychol. Nedokázal by to. Je to predsa Bill, polka neho. "Jeho" Bill.
"Tom." Povedal Bill ticho a nežne sa dotkol jeho ramena.
"Nechcem to riešiť Bill, odíď! Prosím." To posledné zašepkal. Bill si povzdychol, aj keď nechcel ale poslúchol ho. Videl na ňom, že ho to ničí. Aj keď nechápal. Mal Clarissu, ktorú vraj miloval. Iba do tej doby, dokiaľ nespoznal Charlotte. Bola iná, úplný Clarissin protiklad. Sám nechápala ako sa mu dokázala tak dostať pod kožu, behom pár týždňov. To sa nikdy žiadnej pred ňou nepodarilo. Zahrabal sa hlboko do perín a znovu sa mu pred očami zjavil obrázok bozkávajúcich sa Billa a Charlotte a znovu ho bolestne pichlo pri srdci.
"Bože nech už to skončí." Zakňučal do podušky a zafunel. Asi po hodine, ktorá ho mučila neustálym zvonením jeho telefónu, sa rozhodol ho vypnúť aj keď to mal pravdepodobne spraviť už ráno, no nechcel mrhať energiou na to, aby sa natiahol na nočný stolík, no už sa to nedalo vydržať, tak ho vypol. Aj keď mal chuť ho zodvihnúť a nakričať na Clarissu neuveriteľným spôsobom, ale nespravil to. Radšej, pre každý prípad. Neustále ležanie v posteli ho unavovalo. Stále len spal alebo zapínal a vypínal telefón, čo keby mu Charlotte volala? No žiaľ, žiadna správa ani nič od nej. Len samé zameškané hovory od Clarissi a sms-ky typu "Prečo máš vypnutý telefón?!".."Ignoruješ ma?!".."Kaulitz okamžite to zodvihni!". Robilo ho to ešte viac nahnevaným, šialeným ako bol doteraz. Aj keď sa nad tým musel niekedy pousmiať, nad svojou vlastnou hlúposťou. V Clarisse videl všetko to, čo hľadal, predtým. Mýlil sa, keby len vedel ako veľmi sa mýlil. Tom si ustlal posteľ a ľahol si na kopu vankúšov, miloval ich. Zbožňoval keď po namáhavom dni mohol zaboriť hlavu do kopy vankúšov. No čo, každý má iné úchylky. Pritiahol si k sebe notebook a pozeral si svoj Faceboook, rozbúchalo sa mu srdce, keď videl že mu Charlotte potvrdila ich priateľstvo. Cítil sa ako puberťák. Počkať, on ním vlastne stále bol. Pri nej určite. Pridal si ju pár dní potom, čo sa stalo. Keď na to všetko prišla. Rýchlosťou blesku bol na jej profile a sledoval čo robí, pozrel si zopár fotiek nad ktorými sa musel pousmiať, naživo pôsobila tak konzervatívne, ale vedel že taká nieje, je šialená, dokáže sa zabávať, vlastne na to prišiel o veľa skôr, ten zábavný park ho v tom potvrdil.
"Ide sa učiť, a potom pravdepodobne do ulíc :)" Zažmurkal nad statusom, ktorý práve poslala ale zároveň sa zamračil, pretože skôr ako stihol zareagovať tam videl komentáre od Billa, kde sa dohodli že pôjdu spolu. Nervami si rozkúsal spodnú peru a kúsal ďalej. Ach tá žiarlivosť! Stále si viac a viac uvedomoval, že všetko čo robí sa točí vlastne okolo nej. Všetko čo spraví, na čo myslí má čo robiť sňou. Dokonca sa zopár krát pristihol ako si pri sexe s Clarissou predstavil Charlotte. Mal šťastie že nevykrikol jej meno, aj keď by chcel, ale taktiež chcel aby ho počula. Chcel ju cítiť, jej pery, jej horúci dych, jej telo. Len zakrútil hlavou a zahnal tieto "hriešne" myšlienky. Jedine mu privodzovali bolesť v hrudníku.


"Dokážeš sa na chvíľu odtrhnúť od kníh?" Oprela sa Charlotte mama o dvere jej izby. Ona k nej lej zodvihla pohľad.
"Mami mám skúškové musím to dohnať." Pozrela sa na ňu ospravedlňujúcim pohľadom.
"Miláčik, pokiaľ viem skúškové máš až pred koncom Januára." Sadla si k nej a tie knihy jej brala. Charlotte sa na ňu len zamračila.
"Potom by som ale mala kľud." Snažila sa jej tie knihy nejakým spôsobom zobrať.
"Sama vieš, že nemala. Nedala by si tomu pokoj. Nechaj to!" Trafila ju po ruke a Charlotte ňou hneď uhla.
"Zlatko, mala by si..." Pozrela sa na ňu mama a ona len zakrútila hlavou. Tak nerada chodila na to miesto.
"Nebola si tam dlho, predtým si tam chodila každý deň." Pozerala na ňu prosebne a ona sa zhlboka nadýchla.
"Mami je to pre mňa ťažké tam chodiť, ja.." Pozerala sa na svoje ponožky, pozerala sa všade inde len nie na svoju matku.
"Zlatko pozri ja viem, ale patrilo by sa to.." Pohladkala ju po tvári a Charlotte prikývla, mala pravdu. Musela tam ísť, aj chcela ale mala s toho aj strach.
"Musím sa to ale najskôr..." Nedopovedala, keď zbadala naštvaný výraz jej matky.
"Mami.." Prosila ju očami, ale ona len tvrdohlavo zakrútila hlavou. Toto svoju dcéru neučila, nie odkladať veci, alebo problémy. Problémy treba riešiť, nájdu si ťa vždy, aj keď beží čas.
"Charlotte, pozri si už skoro dospelá! Mňa to bolí taktiež ako teba, ale je to jediný spôsob, však ty vieš. Tak nebuď ako malá a nevyhováraj sa. Proste sa obleč a choď." Ona si povzdychla a kývla. Mala pravdu, jej matka ju vždy mala a vedela to. Tak to nenávidela. Musela sa usmiať sama pre seba.
"Príde ti na tom niečo vtipné?" Zodvihla obočia a Charlotte búrlivo zakrútila hlavou.
"Samozrejme že nie mami, len som o niečom premýšľala." Zašomrala si pod nos a ona prikývla, rozhodovala sa, či jej tam tie učebnice má nechať, ale nakoniec zvíťazila druhá varianta, takže si ich brala so sebou. Pre istotu. Charlotte sa na ňu mračila ale ona jej poslala len vzdušnú pusu. Ona len zakrútila hlavou a išla do sprchy, snažila sa ten okamih oddialiť čo najďalej, ale aj tak vedela, že jej to u jej matky proste neprejde. Tak či tak ju tam nakoniec "dokope" no, ak ju tam vážne nedokope. Je to tak nefér, má strach ísť na miesto, kde predtým trávila toľko času. Skoro celý jej voľný čas. Po tom, ako bola s Billom a dievčatami v zábavnom parku, sa všetko akurát tak zhoršilo. Nemyslela na nič iné, a ten bozk s Billom? Moc jej to na nálade nepridávalo, áno bolo to krásne, ale nebol to Tom. Nechápala sa, ten chlapec, jej vlastne "podkopol nohy" a ona? Premýšľa o ňom a nedokáže ho vyhnať z hlavy. Stále dokonal, a dokola. Bolo to unavujúce a frustrujúce. Stále mala v hlave len jeho, mala ho pred očami. Bolo to zvláštne, nikdy jej žiadny chlapec tak hlavu nepomotal, ako on. Ale všetko to má aj dobré stránky. Spoznala vďaka nemu Billa, a je to úžasný a krásny chalan, prečo jej nemohol pomotať hlavu práve on? On by jej neublížil. Teda, dúfala v to.
Pozerala sa na svoj odraz v zrkadle a povzdychla si, nemala rada čiernu a šedú farbu, ale nič iné sa na to miesto nehodilo. A v ničom inom tam ona ani nechodila, nehodilo by sa to. Pokrútila hlavou a dala si do uší sluchádka, v ktorých sa jej rozlievali tóny smutných a "depresívnych" piesní, samozrejme že tam boli aj piesne o láske. Nikdy predtým ich moc nepočúvala, ale poslednou dobou stále častejšie. Pajdala sa ulicami a na nič nemyslela, teda aspoň sa snažila na nič nemyslieť. Prišla na miesto a kľakla si na kolená, neriešila, že ich bude mať pravdepodobne od trávy, bolo jej to jedno, konečne je tu, po akom dlhom čase? Prešla po mieste, kde boli vygravírované zlaté písmená a vedľa nich malá fotka.
"Ahoj.." Zašomrala po tichu a po tvárach jej začali stekať slzy, toto vôbec nemala v pláne, ale vždy keď prišla na toto miesto plakala. Stále si to vyčítala, aj keď jej matka vravela, že to nebola jej vina. Nemohla si to odpustiť. Bolo to až moc, príšerné? Bolestivé? Určite áno. Bolelo to, tak šialene moc to bolelo. Ešte stále. Nikto to nevedel, nikto z ľudí, čo ju poznajú nevedeli o tomto jej "malom tajomstve" a ani sa to nedozvedia, nezvládla by to. Je to až príliš osobné a stále veľmi bolestivé. A tak to zostane pravdepodobne navždy. Dúfala v to.


PS: Ja viem, že je to veľmi, veľmi nudné, ale musí to byť. Tu sa trošku "poodhalilo" tajomstvo Charlotte, ale viac prezrádzať nebudem :) snáď zostanete "verný" až dokonca :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama