I will fight for you till your heart stops beating || Prologue.

4. července 2017 v 22:33 | E. |  I will fight for you, till your heart stops beating
Pridávam ďalšiu z poviedok, ktoré som písala keď som mala moju "pauzu" a dostala som chuť písať. Podľa mňa je to fajn nápad, aj keď trocha fantasy. :) K tejto poviedke bohužial nemám hotový banner, ale skúsim časom niečo vytvoriť. Zatiaľ bude bez neho. :) nech sa páči, prajem príjemné čítanie, budem vďačná za každý komentár! :)

<3
E.




  • Flashback -

"Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš." Zachraptelo malé tmavovlasé dievča do hrude svojho priateľa. On sa len pousmial a pohral sa jej s dlhými kučerami.
"Prečo by som to robil?" Zasmial sa nechápavo, a ona sa na neho len nechápavo pozrela. Tú odpoveď moc nepochopila. Myslela si, že povedal "prečo by som ti sľuboval, že ťa neopustím? Si len jedna z milióna." Ale opak bol pravdou. Chlapec ju miloval. Bol si tým istý už teraz. S nikým necítil to, čo cítil s ňou. Aj keď ich vzťah bol len v začiatkoch, vedel že by si nevedel predstaviť svoj život bez nej. A už vlastne ani nechcel, mal skoro 18-násť rokov a nikdy si nepomyslel, že sa vzdá svojho búrlivého života "celebrity", ktorá mohla mať na každý prst jednu ženu. On mal len jednu jedinú a inú už nechcel. Popravde, nikto nechápal tento jeho zvrat, ale ju každý miloval. Každý vedel, že ona je pre neho tá pravá.
"Myslel som to tak, že prečo by som ťa mal opúšťať?" Pohladil ju jemne po tvári a jej padol zo srdca neuveriteľný kameň.
"Si tak..krásny a úspešný. Môžeš mať kohokoľvek na svete.." Povedala potichu a tak to aj myslela. Vážne mohol mať kohokoľvek na svete, on áno.
"Láska, takto to neber. Ty si pre mňa to jediné dievča na svete, a žiadne iné ma nezaujíma." Povedal jej úprimne do očí a ona sa letmo pousmiala. Konečne začínal mať "prax" v tom, ako si vyliať svoje city. Zo začiatku bol strnulý, a nedokázal jej to povedať. Nebol na to zvyknutý, ale po tých pár týždňoch, čo sú spolu sa to naučil. Aj keď to šlo niekedy fakt ťažko, dokázal sa jej aspoň trochu otvoriť. Tešila sa na deň, keď sa jej otvorí úplne. Aj keď jej to bolo týmto spôsobom vzácnejšie, keď jej stále nehovoril ako ju miluje a páčilo sa jej to. Nechcela, aby sa z ich vzťahu stala rutina. Aj keď obaja vedeli, že s tohto vzťahu rutina nikdy nebude.
Dievča sa jemne pousmialo a prikývlo. Jej oči sledovali toho krásneho chlapca, ktorý sa k nej nahol aby si vyžiadal bozk.
"Nikdy ťa neopustím. Nikdy v živote sa ťa nevzdám." Zašepkal jej jemne do pier a ona mala pocit, že jej v bruchu vybuchol ohňostroj. V ten moment boli obaja neskutočne šťastný, ale na ako dlho? Ani jeden z nich si nechcel pripustiť, že by im to malo niečo pokaziť.

  • KONIEC FLASHBACKU -

"Tom prosím, otvor mi tie dvere." Zašepkal Bill za dverami kúpeľne a Tom len zakrútil hlavou a pozeral na svoj odraz v zrkadle.
"Tomi.." Zašomral zúfalo a Tom si povzdychol. Nechcel Billa trápiť, ale ako tomu mohol zabrániť? Robiť sa, že sa nič nestalo? To predsa nejde. Stratil ju. Navždy ju stratil, a už nikdy ju neuvidí. Jej krásny úsmev, jej oči plné šťastia. Nikdy neucíti jej pohladenie, jej teplo alebo vôňu jej vlasov. A to ho ničilo viac, ako čokoľvek na svete. Fakt, že tým ubližuje Billovi mu nepomáhal. Tom rezignovane podišiel ku dverám a otvoril ich. Stál tam a pozeral na svoje dvojča, ktoré malo strápený výraz v tvári. Len okolo neho prešiel a zavrel sa vo svojej izbe. Už to nedokázal. Nedokázal sa nikomu zdôverovať, nikomu sa už nedokázal tak otvoriť, ako jej. Bill sa len zúfalo pozeral za svojím dvojčaťom a podišiel k jeho dverám. Dotkol sa prstami kľučky a jemne ju stlačil. Dvere boli zamknuté. Ako vždy za posledného trištvrte roka.
"Tomi pusť ma dnu." Zaklopal jemne a Tom len zakrútil hlavou. Nejak mu nedošlo, že ho Bill nevidí. Ale mohol túto odpoveď očakávať.
"Tomi prosím.." Povedal potichu a Tom len odrhol svoj prázdny pohľad od toho, ako sledoval dianie na ulici. Sledoval, ako sa pár detí hrá na ceste a kope si loptu. Sledoval staršiu pani, ktorá venčila svoju čivavu, ktorá jej poslušne cupitala pri nohách. Poznal to už naspamäť. Každý jeden deň, odkedy jeho láska navždy zatvorila svoje nádherné oči robil to isté. Bolo to už trištvrte roka, a jemu to prišlo ako večnosť. No ani za ten čas, sa nezmenila bolesť, ktorú cítil vo svojom srdci. Nikdy nezabudne na to, keď ju naposledy pobozkal so slovami, že ju miluje najviac na svete, a keď sa vráti chce ju vidieť na nohách, nie ležať na tej otrasnej bielej posteli, medzi štyrmi bielymi stenami v nemocnici. No bohužiaľ, nestalo sa to. Osud to tak nechcel, a zobral mu ju. Do konca života si neodpustí, že v posledný deň jej života nebol pri nej, ale behal po pódiu, aby uspokojil túžby niekoľko tisícom ujačaných fanúšičiek miesto toho, aby bol pri nej a držal ju za ruku. Aby vedela, ako strašne ju miluje, a aby ju uprosil, aby ho neopúšťala. No ona nechcela, aby bol pri nej. Poslala ho tam, a kvôli tomu neboj pri svojej láske. Upísal by dušu diablovi len preto, aby mu ju vrátil späť. Nikdy sa nevráti späť. A to Toma zabíjalo. Vo vnútri neho určite áno. Aj keď by tu Billa nikdy samého nenechal, dosť bolo ako kvôli nemu trpel doteraz, nechcel aby trpel viac. Kapela bola teraz pre všetkých tak trochu druhoradá. Aj keď mali pauzu, kvôli nahrávaniu nového CD, všetci sa zhodli na tom, že bude treba zvoľniť, hlavne preto, že Tom by ten tlak psychicky nezvládol. S kapelou skončiť nechcel, pretože vedel že ona by to nechcela. Liezlo mu krkom, ako sa všade riešil jeho psychický stav. Ako by bolo im, keby stratili niekoho tak dôležitého, ako pre neho bola ona?! Určite by ani jednému z nich nebolo tak príšerne, ako bolo jemu. Na druhé dievčatá ani nepomyslel. Žiadnu inú totiž nechcel, nemohol ich vystáť, nie vo svojej prítomnosti. Potreboval svoju lásku. Svoju krásnu Sandru.
"Sunny." Zašepkal do ticha izby a prešiel prstami po obrysoch jej tváre na fotke, ktorú držal v ruke. Robil to tak stále. Držal fotku vo svojich rukách a tisol si ju k hrudi. Pri tom si predstavoval, že je to jeho krásna Sunny. Naučil sa ignorovať, neustále klopanie na jeho dvere, ale dnes bol Bill extrémne neodbytný. Položil si rámček s fotkou na nočný stolík pri jeho posteli a podišiel ku dverám, ktoré následne odomkol a pustil Billa do svojho malého sveta. Ani sa pohľadom nezastavil na jeho utrápenej tvári, pretože by mu ten pohľad v jeho terajšom stave moc nenapomáhal. Hlavne nie dnes. Dnes to bolo presne trištvrte roka, odkedy zavrela svoje krásne oči naposledy. Odkedy sa posledný krát nadýchla, a následne na to vydýchla. Tom podišiel k parapetnej doske, na ktorej sedával každý jeden deň, keď nemusel sedieť v štúdiu. Aj napriek tomu bol ako telo bez duše. Aspoň pri hraní na gitaru sa mohol trochu odreagovať, aj keď mu to moc nepomáhalo. Hlavne preto, že ona milovala jeho hru na gitare, alebo na klavíry. Milovala, ako sa jeho prsty kĺzali po strunách gitary. Myslel na ňu pri všetkom, každý deň. Keď oči zatváral, alebo ich otváral. Toľko krát si prial, aby ich nemusel otvoriť, ale tie myšlienky hneď zahnal. Bill. On bol to jediné, čo mu v živote zostalo, a prečo vedel že musí žiť. Jeho Bill. Mladší brat, dvojča. Dvojča, ktoré v tento moment sedelo naproti svojmu utrápenému bratovi, a sledovalo ako mu padajú s očí veľké priezračné slzy, ktoré máčajú jeho krásne tváre.
"Tomi.." Prisunul sa k nemu a schúlil si svojho brata do náruče. Vždy pred tým to robieval Tom, keď mal Bill problémy s láskou, alebo keď bol smutný. Nikomu to nepripadalo čudné, každý to chápal. Boli to dvojčatá a boli si bližší než čokoľvek na svete.
"Prečo ona?" zašepkal roztrasene a Bill ho len pohladil po vlasoch. Tom sa mu schúlil do náručia ako malé bezbranné dieťa, ktoré potrebovalo svoju matku. No on potreboval Billa. Nič viac od života nechcel.
"Tomi, nikto z nás nevedel, že je chorá.." Pošepkal do ticha izby a hladkal svojho brata po chrbte.
"Ja viem ale...ona mala žiť, prečo mi ju zobrali? Prečo ma..opustila?" Zašepkal zúfalo a Billovi sa drali do očí slzy, keď videl Toma v takom stave. Áno, aj on mal Sandru strašne rád, ale to nestačilo. Keď videl ako Tom strašne trpí, vedel že ju miloval. Úprimne, prvý krát v živote miloval. Nikdy si nemyslel, že láska môže byť až tak krutá. Aj keď si pár krát zažil bolesť kvôli nej, nevedel si predstaviť čo musí prežívať Tom. Aj keď časť s toho cítil aj on sám, ale určite to nebolo tak intenzívne, ako to čo driemalo v ňom.
"Tomi, nechcela by aby si sa takto týral." Povedal nežne a stieral mu slzy, ktoré mu prúdili po tvári.
"Ja viem že nie. Ale nemôžem si pomôcť, som bez nej tak..prázdny. Tak strašne to bolí Billy." Zašepkal zúfalo a on si povzdychol, nemohol nič robiť. Mohol len nechať Toma, aby sa vyplakal. Nechcel mu dávať rady, ako by sa s tým mal vysporiadať, pretože sám Bill to netušil. Sám Bill nevedel, ako by takú situáciu riešil.
"To bude dobré Tomi." Zašepkal po tichu a Tom sa musel zamračiť.
"Nikdy to nebude dobré Bill! Nie bez nej! Bez nej nežijem chápeš? Keď nemám ju nemám nič!" Skoro zakričal, ale tá zúfalosť v jeho hlase sa dala poznať hneď.
"Tom prosím ukludni sa." Zašepkal Bill a snažil sa ho ukľudniť, ale Tom len zúrivo zakrútil hlavou.
"Nemôžeš mi hovoriť také veci! Nevieš aké to je keď ju stratíš! Nevieš aké to je každé ráno sa zobúdzať do nového dňa a túžiť po tom, aby si ju cítil vedľa seba, ale keď sa zobudíš zistíš že je to len výplod tvojej fantázie! Nevieš aké to je snívať o nej, zobudiť sa s úsmevom na perách a potom sa zobudiť, a zistiť že ona už neexistuje!" Kričal. Tom na neho tak zúfalo kričal, ale Bill to úplne chápal. Bolo to v poriadku. Nebral to za zlé. Vedel, že to potrebuje. Tom nemal síl absolútne na nič, len kopal do vecí, rozbíjal všetko okolo seba a Bill to potichu sledoval. Po pár minútach, keď už Tom pravdepodobne nemal čo rozbiť dopadol na kolená a zúfalo sa rozplakal. Schúlil sa do klbka uprostred svojej izby a Bill si k nemu kľakol a znova si ho schúlil do objatia.
"Milujem ju, tak strašne moc ju milujem." Plakal zúfalo a Bill ho len upokojujúco pohupoval dopredu a dozadu. Tom nemal síl na to, aby mu odporoval. A ani nechcel. Potreboval ho. Potreboval Billa stále viac a viac. Každým dňom. Bol to jeho malý braček. Jeho malý braček, ktorý sa snažil dať do kopy jeho rozlámané srdce.
"Tak strašne mi chýba. Potrebujem ju.." šepkal zúfalo a držal sa Billa zubami nechtami. Bál sa, že by ho opustil. Bál sa toho ako ničoho na svete.
"Ja viem Tomi..." Zašepkal potichu, aj keď on sám mal na mále. Vidieť Toma v tomto stave ho ničilo viac ako čokoľvek.
"Dnes je to presne trištvrte roka. Veríš tomu? Dnes je to presne trištvrte roka odkedy zomrela. Odkedy som ju naposledy pobozkal." Zašepkal ticho a s očí sa mu vynorili ďalšie slzy, obrovský prúd sĺz.
"Ubehlo to rýchlo.." Zašepkal potichu Bill a hral sa mu s copíkmi, ktoré by potrebovali upraviť. Keby ho Bill do toho doslova nedokopal, tak by na to kašľal a vôbec by sa o seba nestaral. Predstavoval si ho ako chlapíka s fúzmi do pol trupu, ufúľaného a smradľavého. S tej predstavy ho striaslo a Toma si pritisol na svoje telo viac.
"Pripadá mi to ako večnosť. Príde mi to ako večnosť, čo som bez nej." Zašepkal ticho a stále plakal.
"Ja viem Tomi." Povedal potichu a nejako sa s Tomom presunul do postele. Tom bol neustále v Billovom náručí a hrudi si tisol plyšového medvedíka, ktorého dostal od Sandri na ich prvého Valentína. Robil to tak vždy, neustále v ňom cítil jej vôňu, aj keď tá neustálim tískaním už dávno vyprchala. Tomovi to ale bolo úplne jedno. Predstava toho, ako si ho drží pri svojom tele a jemne sa hrá s plyšovou srsťou mu neuveriteľne pomáhala. Vždy, keď u neho bola cez noc medvedík bol medzi nimi a Tomovi to absolútne nevadilo. Aj keď uprostred noci skončil vždy na podlahe. Nedokázal byť od nej tak ďaleko, aj keď to ani taká veľká vzdialenosť nebola. Tom si tískal plyšovú hračku k hrudi a pevne sa držal Billa, ktorý nemal v pláne odísť. Tak neuveriteľne ho bolelo, keď Toma takto videl, ale nemohol s tým nič urobiť. Bill počkal, dokedy Tom zaspal a prikryl ho dekou. Samozrejme aj s plyšovou hračkou. Dal mu malú pusu na spánok a videl malý úsmev na Tomovej tvári. Hneď vedel, o čom sa mu snívalo, alebo skôr o kom. Ticho sa vyparil z jeho izby a povzdychol si. Ak to takto pôjde ďalej, budú musieť skončiť s kapelou. Aj keď to miloval, kvôli Tomovi by to spravil. Kvôli nemu by totiž spravil čokoľvek na svete. Zišiel dole po schodoch a sadol si do kuchyne za stôl. Ešte teraz si pamätal ako tu sedávali všetci traja a Tom so Sandrou sa pošťuchovali. Aj keď sa vždy pohádali, aj tak sa to dalo do poriadku. Ich láska bola silná a to vedel každý. Prežila aj neustále nájazdy fanyniek na Toma, ktoré sa ich snažili dostať od seba. Držali sa seba ako také kliešte. Priťahovali sa ako dva magnety. Patrili k sebe. Aj Bill ju miloval, ale iným spôsobom. Miloval ju ako sestru, ktorú nikdy nemal. Miloval ju, ako najlepšiu kamarátku.
"Bože, daj mi silu." Zašepkal potichu a položil si hlavu na chladný kuchynský stôl. Nikdy v boha moc neveril, ale v tento moment sa fakt modlil, aby sa stal zázrak. Aby sa stalo niečo, čo by Toma znovu postavilo na nohy. Aby to bol zase ten jeho usmievavý brat, ktorý si robil srandu so všetkého na okolo. Aby to bol jeho starý Tom, ktorý miloval hudbu, miloval svojich fanúšikov. Stále dúfal, že sa ten Tom niekedy vráti, aj keď už to nebude také, aké to bolo, ale aspoň s časti.

Keby len vedeli, že osud im mienil uštedriť ďalšiu ranu, ale už nie takú bolestivú, určite by bolo všetko inak. Každého bolel pohľad na Toma, ktorý ničil sám seba. No osud sa rozhodol inak, nemienil nechať tohto krásneho copkatého chlapca utopiť sa vo vlastných slzách. Bude sa musieť postaviť na vlastné nohy, nech to stojí čo to stojí. A Bill sa rozhodol mu v tom pomôcť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Luca Luca | E-mail | Web | 5. července 2017 v 14:59 | Reagovat

Zaujímavé 8-O MILUJEM TO ♥♥♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama