I will fight for you till your heart stops beating | 2.

2. prosince 2017 v 14:08 | E. |  I will fight for you, till your heart stops beating
Ahojte.
Po dlhšej odmlke som späť. Ja viem, že je to už nejaký ten mesiac ale..
Vďaka môjmu poslednému postu ste asi aj mohli pochopiť prečo to tak bolo. Vôbec som sa necítila na to niečo robiť, a už nie niečo písať. Stále sa na to moc necítim...
Pár krát sa stalo, že som mala otvorený word, že idem písať niečo nové.. niečo čo som začala hlavne preto, že som otvorila blog, no nedalo sa..
Tak vám sem aspoň hádžem poslednú "predpísanú" časť. Snáď sa bude páčiť a budem rada za komentáre. :)


"Tom, vážne neviem či…je to najlepší nápad." snažil sa Bill Toma zastaviť ešte pred tým, ako stihol zavrieť dvere od svojej izby. Na jednej strane bol za to rád, ale na druhej ho to desilo. Bol rád, že Tom opúšťa svoju izbu a dom aj kvôli niečomu inému, ako návšteve štúdia, alebo "návšteve" Sandry.
"Bill, som v poriadku, chcem tam ísť..." Povedal Tom rozhodne a pomalými krokmi vošiel do kúpeľne.
"Vážne si myslíš, že návšteva jej rodičov ti pomôže?" Oprel sa Bill o zárubňu a sledoval svoje dvojča, ako si čistí zuby.
"Nie Bill, nepomôže mi to, ale patrí sa to, aby som tam prišiel aspoň raz za čas. To, že je....že zomrela ešte neznamená, že musím prerušiť kontakt s jej rodinou. Chcem sa s nimi stýkať, chcem vedieť ako sa majú a chcem...chcem vidieť malú. Viem, že by si Sandra želala aby som na ňu dával pozor a to aj spravím." Povzdychol si po tichu, ťažko sa mu hovorilo o tom, že Sandra už nie je medzi živými. Bolo to pre neho ťažké, a aj napriek tomu, že to bola taká dlhá doba stále cítil akoby bola stále pri ňom, len už nepatrila jemu. Bolo to divné ale bolo to proste tak. V tomto prípade, ale rany neliečil ani čas. Až príliš to bolelo, mal až príliš veľkú dieru vo svojom vnútri. Až príliš ho bolelo srdce. Bill na neho len smutne pozeral, začínal sa o Toma viac ako báť. Niečo o týchto veciach si pamätal zo školských čias, keď raz za čas dával na psychológii pozor. Vedel, že to nebolo zdravé a začínal premýšľať o tom, že Toma proste pošle k psychológovi. Teda vlastne, musel by ho tam odvliecť proti jeho vôli. Na to, Toma až moc poznal a vedel, že on proste nechápe že tam nechodia len blázni, ale ľudia ktorý majú rôzne iné problémy a nič iné, alebo skôr nikto im nedokázal pomôcť. V Tomovom prípade to bol až príliš dlhý smútok. Aj keď si bol istý, že keby bol na jeho mieste on, tak by to niesol pravdepodobne ešte horšie. Predsa len, Sandra bola prvé dievča, ktoré Tom kedy miloval a stratil ju...
Bill vedel, že by tam dobrovoľne nikdy nešiel, tak by ho tam pravdepodobne musel odtiahnuť a použil hrubú silu. Bill bol silnejší ako sa zdalo, aj keď to na ňom moc nebolo poznať. Tom smútil až príliš dlho, a o to viac sa to všade riešilo, a každému to už liezlo na nervy. Hlavne pre to, že väčšina tých vecí bola len odporná lož a výmysel jedného z novinárov. Billovi to síce taktiež liezlo poriadne na nervy, ale snažil sa na sebe nedať nič poznať, hlavne kvôli Tomovi. Vedel, že potrebuje jeho oporu, ktorú sa mu aj snažil dať. Pre Billa bol prvoradý duševný stav jeho brata, na ničom inom mu viac nezáležalo. Na ničom inom mu nezáležalo viac, ako na tom aby bol Tom znova šťastný.

"Nedivím sa ti, že si sa chcela zabiť, mať takú matku celý život, tak sa pravdepodobne obesím na pupočnej šnúre." Sandra sa rozprávala s fotkou Farrah, ktorá bola na nočnom stolíku. Po dlhom presviedčaní ju vďaka bohu pustili domov, a ona nemusela tráviť ďalšie chvíle v tej hnusnej a hlavne bielej nemocničnej izbe. Nič proti bielej farbe nemala, ale tam to bolo až príliš biele. Ani si neuvedomovala, že to dievča na tej fotke bola vlastne ona. Ale začala robiť pokroky, Za tých pár dní si tak nejak zvykla na svoju novú tvár a nezľakla sa vždy, keď sa pozrela do zrkadla. No taktiež prišla na to, prečo sa Farrah zachovala tak, ako sa zachovala. Vedela, že keby Farrah poznala pred tým, ako zomrela tak by jej závidela. To dievča malo všetko. Teda, aspoň na prvý pohľad. Ich dom bol neskutočne krásny a veľký, bola to veľká vila, ale nebola vo vilovej časti mesta. Sandru najviac vydesilo to, keď si uvedomila že je to kúsok od jej starého domova. Dokonca to bolo skoro len cez cestu. Pichlo ju pri srdci, keď uvidela ich bránku a psa, ktorý pobehoval po záhrade. Tlačili sa jej do očí slzy. "Zabudol na mňa?" behalo jej v hlave, ani by sa nedivila. Bol to len pes, ale milovala ho. No nemohla sa zdržať príliš dlho, keďže jej za zadkom stále fučala jej "nová" matka, ktorá jej stále viac, a viac liezla na nervy. Bola neuveriteľne hysterická a do všetkého strkala nos. Chápala, že je to pravdepodobne len pre to, že sa jej dieťa chcelo zabiť. Keby vedela, že mu to podarilo asi by taká vysmiata nebola. Celé to brala ako nejaké nedorozumenie. No to bolo len do vtedy, zakiaľ sa za nimi nezavreli dvere. Potom jej to všetko začalo zapadať do seba. Farrah chcela len pozornosť, a lásku svojich rodičov. Nevšímali si ju, respektíve nemali na ňu čas. Otec bol stále niekde preč, dokonca ho ani nevidela, keďže to bol riaditeľ nemeckého "Universal Music." bol stále niekde odbehnutý a mal príliš veľa práce. A jej matka? To bolo presne to isté. Neustále mala na uchu telefón a niečo vybavovala. Bola to veľmi uznávaná právnička a mala stále niečo na práci. Tým pádom bola Farrah neustále sama, alebo s pestúnkou, ktorú ako zistila mala do 11 rokov, od tej doby sa o seba musela starať sama. Zúfalý ľudia robia zúfalé činy a tou Farrah bola. Nemala rodinu. Teda, nemala milujúcu rodinu - milujúcich rodičov, dokonca nemala ani súrodenca. Sandra si bola istá, že sa cítila sama, preto vo svojom veku pila, fajčila a bola tak trochu aj presvedčená o tom že niečo brala, teda aspoň občas. Toto všetko pochopila s toho, keď našla Farrah denník schovaný v písacom stole, ktorý mala hneď vedľa priestranného letiska, ktoré mala v izbe. Písala tam o všetkom, mala veľa kamarátov, ale bola presvedčená že ju majú radi len kvôli tomu, že je dcéra riaditeľa Universal Music, že sa môže stýkať s celebritami. Aj napriek tomu všetkému, o svojich rodičoch písala s láskou. Milovala ich, a všetkým tým, čo stvárala sa snažila upútať ich pozornosť. Chcela, aby si ju všimli. Taktiež veľmi krásne písala o jednej osobe, o ktorej si domyslela, že to bola jej najlepšia kamarátka.
"Stella.." Pousmiala sa. Písala o nej veľmi pekne. Ako si všimla, Farrah mala nadanie na písanie. Sandra sa uložila v posteli a povzdychla si. Bola tu sama. V tom obrovskom dome bola úplne sama, a nemohla robiť nič. Nemohla zavolať svojím starým kamarátom, nemohla zavolať Tomovi. Po tvári jej stiekla slza. Tak strašne moc jej chýbal. Len pri myšlienke na jeho, jeho pery a jeho telo sa celá chvela. Nad touto skutočnosťou sa musela zamračiť. V denníku sa dočítala, že aj napriek tomu koľkých orgií sa Farrah zúčastnila, bola stále panna. To ju moc nepotešilo. Spomenula si na to, aké to bolo prvý krát, bolo to s Tomom. Bolelo ju to, ale on jej nedovolil na tú bolesť ani pomyslieť. Utrela si slzy a rýchlo si na posteli sadla.
"Sunny, dosť. Nesmieš na to myslieť, on ti už nepatrí..." Privrela bolestne oči. Musela sa zamestnať. Musela niečo robiť, aby na neho nemyslela. A taktiež aby nemyslela na to, že zajtra ráno musí navštíviť nejakú psychologičku. Vážne, ale vážne sa jej tam chcelo. Sandra sa obzerala po izbe a prišla na to, že Farrah mala vážne dobrý vkus. Izba bola zladená prevažne do bielo - šedo - čierna. Bola priestranná a presvetlená. Na zemi bol jemný, šedý koberec a oproti postele bola biela taburetka, o ktorú bola opretá elektrická gitara a na nej boli položené slúchadlá. S toho usúdila že Farrah musela hrať, v tom istom stolíku, kde našla denník bol schovaný aj malý notes, kde boli napísané rôzne noty a texty. Pousmiala sa, Tom sa ju pokúšal naučiť hrať na gitare, ale nikdy sa mu to nepodarilo. Bola si istá, že táto by sa mu páčila. Na nočnom stolíku bol položený laptop, samozrejme od Apple. Vždy po ňom túžila, a teraz ho mala. Ku všetkým tým veciam mala rešpekt, nepatrili jej. Patrili dievčaťu, ktoré tu pred tým žilo a mala k tým veciam aj úctu. Zodvihla sa z postele, a podišla k veľkej skrini, ktorá bola vstavaná. Dvere mala biele a na nich boli nalepené veľké čierne kvety. Vyzeralo to krásne. Taký istý vzor bol aj na jednej z poličiek, ktoré mala nad posteľou. Otvorila skriňu a vypadla na ňu hŕba oblečenia.
"Uff, tak toto bude na dlho." Povzdychla si a rozhodla sa, že sa pustí do upratovania. Taktiež aj na bok ukladala veci, ktoré nosiť nemienila. Bolo to spodné prádlo a určité kúsky oblečenia, ktoré do v jej šatníku, proste nemali čo robiť. Ale väčšinu vecí nechala. Nechcela vyhadzovať nič, čo nemusela. Aj keď najradšej by to vyhodila všetko a išla si kúpiť niečo nové. No to nemohla, prišlo by to jej rodičom príliš nápadné.
Upratovanie jej zabralo viac ako dve hodiny. Skriňa bola pekne uprataná a ona sa len spokojne usmiala. Zobrala veľký čierny mech, ktorý si bola zobrať do kuchyne. Po ceste samozrejme že zablúdila. Vôbec sa v dome nevyznala, ale to sa tiež muselo zmeniť. Nemohla po ňom chodiť ako taká mátoha. Nie, keď to mal byť jej domov. Povzdychla si, a veci, ktoré vyradila napchala do čierneho mecha, ktorý sa hneď rozhodla že hodí do kontajnera, ktorý mali pred domom. Nemienila to tu nechať, aby sa to len tak povaľovalo kade- tade. Na to, bola až moc poriadkumilovná.

"Som rada, že ťa vidím Tom." Usmiala sa staršia pani, ktorá bola od Toma o dosť menšia. Vyzerala lepšie, ako keď ju videl naposledy, ale stále to nebolo ona. Tom nebol jediný, ktorý trpel stratou Sandry a on to vedel.
"Aj ja som rád, že ťa vidím Anne." Usmial sa Tom a obial ju. Tom ju oslovoval menom a tykal jej. Sama ho o to požiadala, keď si všimla že medzi ním a jeho staršiu dcérou je to vážne. Tom sa jej páčil. Bol milý, vždy sa usmieval a vedela, že jej dcéra je sním šťastná a že je v bezpečí. Obaja počuli dupot malých nôh na schodoch a v tom sa tam objavila Sandry mladšia sestra. Mala 6 rokov a bolo to malé usmievavé slniečko. Sandra ju milovala najviac na svete.
"Tomi!" Skríklo malé tmavovlasé dievčatko a hodilo sa mu okolo krku. On ju spokojne obial a vydýchol, voňala ako Sandra, všetko okolo neho voňalo ako ona, a to spôsobilo, že mal v krku obrovskú hrču a do očí sa mu tlačili slzy.
"Chýbal si mi.." zakňučala mu potichu pri krku a on si povzdychol.
"Aj ty si mi chýbala, slniečko." povedal potichu a Anne sa s toho do očí tlačili slzy. Malá sa aj napriek prosbám svojej mami od Toma nechcela odrhnúť a stále ho obímala. Napokon to obaja vzdali a sadol si za kuchynský stôl s tým malým pokladom na kolenách.
"Dáš si niečo? Kávu? Nie si hladný?" Starala sa Anne a on len zakrútil hlavou.
"Chcel som vás len vidieť, spýtať sa ako sa máte...a zaspomínať." Zašomral si pod nos a hladil malú po chrbte. Vždy ho mala ako takého veľkého plyšáka. Bola ich poklad.
"Je to lepšie, aj keď....nie je to ono. Vlastne, ani si nemyslím, že to také niekedy bude. Bez nej to je príliš...ťažké." Zašomrala ticho a snažila sa udržať slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Tom ju jemne chytil za ruku, aby cítila že je pri nej.
"Tomi, myslím že by si sa mal pohnúť ďalej. Je to už príliš dlho a ty sa takto utrápiš. A to nechcem, a taktiež viem že by to nechcela ani ona.." Pozrela sa na neho a Tom len zalapal po dychu. Nemohol uveriť vlastným ušiam.
"Neutrápim sa. Sandra bola prvé dievča, ktoré som kedy miloval. Nemôžem ísť len tak ďalej. Až príliš to bolí..." povedal Tom po tichu a postavil sa na nohy, aby podísť k oknu a malá sa rozutekala do svojej izby. Tom sa po nej len s úsmevom obzrel.
"Tomi je to už trištvrte roka.." povedala potichu a sledovala ho. Ako sa mračí, a pozerá von oknom. V ten moment vyšla z domu "skoro naproti" Farrah a ťahala za sebou dve veľké čierne vrecia. Musel sa pousmiať, pripomenula mu Sandru. Vždy sa snažila robiť veci, na ktoré jej proste niekedy nestačili sili.
"Tom..?" pohladila ho jemne po ramene matka jeho lásky a to ho vyrušilo z jeho rozímania.
"Na čo sa to pozeráš?" Usmiala sa a pohľadom zablúdila tam, kam videla že smerujú jeho oči.
"Ah...Farrah." Povzdychla si a Tom sa na ňu nechápavo pozrel. Znelo to tak, zvláštne. Mal pocit, že taký tón hlasu u nej za tie roky nepočul. Pozerala sa na ňu s takou...ľútosťou, ale aj nepochopením.
"Farrah..?" pozrel sa na ňu Tom s otázkou v očiach. Nijak ho nezaujala, len mu prišlo vtipné, ako bojovala s dvoma čiernymi mechmi a snažila sa ich napchať do kontajnera.
"Je mi toho dievčaťa tak ľúto..." povedala len a išla si sadnúť k stolu.
"Prečo..?" povedal Tom nechápavo a nasledoval ju.
"Pred pár dňami sa pokúsila o samovraždu. Ten veľký dom tam? Patrí im, je tam celé dni sama. Rodičia na ňu nemajú čas, stále sú niekde preč. Myslím, že sa len nejak snaží zaujať, takže dosť pije, chodí na párty a podobne. Myslím, že aj mala problémy s políciou..." povedala len a napila sa svojho čaju.
"Poznáš sa s ňou, alebo tak?" spýtal sa Tom so záujmom, aj keď ho to vlastne vôbec nezaujímalo. Stačilo, čo mu povedala. Vedel, že to bude malé rozmaznané dievčatko, ktoré malo vždy všetko čo chcelo, bez toho aby sa musela čo i len trošku posnažiť. A určite nemala problémy ani čo sa sexu týkalo. To bolo od Sandrinej smrti pre Toma tabu. Vďaka nej, to bolo pre neho niečo výnimočné.
"Nie, len čo viem od jej bývalej pestúnky. Je to moja veľmi dobrá priateľka, ale nepracuje tam už pár rokov. Vraj ju už nepotrebovali. Vtedy keď odišla mala Farrah iba 11 a nepotrebovali ju? To je podľa mňa veľmi nesprávne. No aj napriek tomu si sú veľmi blízke.." sa pousmiala.
"Rozprávaš o nej akoby ti to dievča bolo blízke a pritom som si istý, že je to len malá rozmaznaná šľapka, ktorej rodičia všetko naservírovali pod nos." Tom si odfrkol a ona mu nestihla ani odpovedať. Len dopil svoju kávu, išiel sa rozlúčiť s malou a odišiel. Nemohol tam už zostať. Všade okolo seba cítil Sandrinu vôňu a zmena konverzácie z jeho lásky na nejakú malú rozmaznanú princezničku sa mu nepáčila. Oni dve nemali absolútne nič spoločné. Vďaka bohu. Ako on neznášal tieto snobky.

Farrah sa asi po pol hodinovom zápasení s kontajnerom rozhodla, že to vzdá a čierne mechy nechala položené pri kontajneri. Vošla do svojej izby so spokojnosťou na tvári za dobre odvedenú prácu. Skočila si do postele, aj napriek tomu že ju v zápästiach nepríjemne zaštípalo.
"Sprostá Farrah.." zašomrala si popod nos. Spokojne zavrela oči a snažila sa zaspať, keď jej niečo začalo nepríjemne vibrovať pri uchu. Zamračila sa a snažila sa nájsť toho ničiteľa jej snívania. Nechápavo zamrkala, keď strčila ruku pod podušku a vytiahla najnovší Iphone, ktorý zvonil ako splašený. Po chvíľke prišla na to, ako má hovor zodvihnúť. Taktiež jej neuniklo, kto jej volal.
"Áno..?" Povedala opatrne. Nevedela, čo má od toho dievčaťa čakať. Nemala potuchy, kto tá záhadná Stella, ktorú Farrah tak veľmi milovala, je.
"FARRAH! oh! DO PEKLA! Vďaka bohu..." počula z druhej strany nežným, ale trochu chraplavím hlasom.
"SI TY NORMÁLNA?! TO ČO TAM VYVÁDZAŠ?!" zakričala na ňu tak, až si Farrah musela oddialiť mobil od ucha.
"Na pár dní ťa tam nechám, a ty sa pokúsiš zabiť?! Čo som ti o tom povedala?! Ty si ma neželaj, čo s tebou večer spravím, keď ťa chytím!" Kričala a Farrah nejak nechápala. Rozprávali sa o tom, že sa Farrah pokúsi zabiť?
"Si tam?" ozvalo sa po chvíli, keď Stella na svoje nadávky nedostala žiadnu odpoveď.
"A.. áno len.. prepáč. Ja.. mohli by sme sa o tom porozprávať naskôr? Potom ti zavolám.." povedala rozpačitým hlasom a rýchlo položila. Ah bože. Toto bude ešte zaujímavé.

E.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Jennifer Jennifer | E-mail | Web | 11. února 2018 v 11:39 | Reagovat

Páči sa mi to 😍🤗 som zvedava ako to bude pokračovať a teda hlavne na ich prvé stretnutie 🤔😊 to bude zaujímavé ☺️

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama